Rokfortská stredná škola čarodejnícka

Knižnica

Púnka

Kniha,v ktorej bude vždy niečo nové.

                                                                          Púnka

       Peklo

H    luk, ktorý sa niesol inak tichou púšťou, robil túto noc pre niekoho neznesiteľný. Životy stovky ľudí bol v ohrození. Už pol hodiny pred prvým väčším dymom boli zvieratá nepokojné - ako inak, veď na ich územie vtrhol niekto nepozvaný. Erdžanie zvierat prebudilo aj pár dedinčanov, ktorý ich išli utíšiť, ale to bol zlý nápad. Nepočítali s votrelcami ukrytými v húštinách a tieňoch ich vlastných domovov, čakajúcich iba na to, kedy vyjdú pastieri. Nadávajúci pastieri sa onedlho zjavili z úmyslom utíšiť zvieratá, ktoré by nikto v tak vážnej situácii neprinútil mlčať alebo dokonca zaspať.Myhol sa tieň, zdvihol sa vietor, sekol meč...a ticho. Ani len výkrik unikajúceho života, posledné slovo či kliatba. Muž padol v posmrtnom kŕči, s ktorého sa už nikdy neuvoľní. Je mu všetko odoprené, ešte aj úctivý odpočinok. Nikto netuší, že tak skončí celá dedina. Dym zahalil telo, ako aj polku dediny, ešte pred príchodom prvých plameňov, ktoré sa práve zapaľovali na pochodniach vojakov. Desiatky malých ohňov sa mihotalo v šere noci. Prišiel začiatok konca. Vojaci začali podpalovať slamené chatrče, ktoré horeli ako papier. Ako ľahko sa dá zničiť život...Ľudia sa prebúdzali, aby navždy zaspali. Prežilo iba 50-60 ľudí, ktorý sa teraz z vážnymi zraneniami vrhali na jedného vojaka za druhým. Už žilo iba 8 ľudí-5 muži a 3 ženy. Jediná bojujúca žena bola mladá černoška, ktorá pomáhala svojmu otcovi, zabila už 13 vojakov a bojovala z ďalším. Mohla mať tak 18 rokov, dlhé rovné tmavohnedé vlasy, chudú postavu a bola rýchla ako líška. Mala obmedzené vedomosti, ale bola inteligentnejšia ako ktorákoľvek žena v dedine. Jej otec sa od nej odtrhol a bojoval o pár metrov ďalej, z dosahu jej očí. Zasiahla svojím obojručným mečom protivníka do tváre, a práve sa chcela pustiť do ďalšieho, keď v tom sa ozval výkrik a ten akoby jej zastrel myšlienky, pretože ten výkrik poznala. Bol to výkrik unikajúceho života z tela, akejsi schránky, ktorá ho chránila, no ten výkrik nevyšiel z úst vojaka ani nejakého bezvýznamného dedinčana, ten výkrik zaznel z úst jej otca – JEJ otca... pretlačila sa pomedzi ľudí ktorý ešte žili a snažili sa premôcť presilu, a zdesená padla na kolená, keď uvidela, čoho sa najviac bála – jej otec ležal na zemi a bol celý od krvi. Vojak mu práve chcel zasadiť smrteľný úder, no ona ho zospodu zasiahla čepeľou meča do brucha a ten sa zvalil ako 14 vojakov pred ním. No ona sa už nevenovala ničomu inému, iba svojmu otcovi. Ležal v potok krvi, pohľad mal nesústredený, výraz nečitateľný. Černoška mu chytila ruku a on ju stisol, no nie tým pevným stiskom plným citu, ale stiskom umierajúceho žiadajúceho o pomoc. To ju vystrašilo viac ako všetko ostatné v tú noc. Otvoril ústa a ona sa k nemu naklonila, aby lepšie počula jeho posledné slová: „Uteč, dcéra moja... uteč preč, tu ťa nič dobré nečaká...“A zavrel oči navždy. Černoškine oči sa naplnili slzami a tie pomaly padali na hruď mŕtveho príbuzného...

 

 

 

 

 

 

                                 Útek

 

 

 Tichú pustatinu narušovalo len rytmický prerývaný dych. Duny piesku boli pre černošku ako bludisko, povrch nenarušovala ani jediná skalka, ak aj áno, zakrývali ju kilá piesku. Piesok bol všade, presýpal sa pod černoškinými bosými chodidlami, no zároveň sa jej vo vetre vmietal do očí a vlasov. Bola rozhodnutá prekonať všetko, čo jej stálo v ceste, aj keby ju to malo stáť všetko na svete, len aby sa dostala do svojho ciela. Jej luk zhorel, len meč a nože sa jej zachovali. Mala ich opásané za svojím koženým opaskom. Bála sa pozrieť smerom za domovom, pretože by sa jej oči naplnili novými slzami a ona by nevedela pokračovať ďalej. Piesok ešte celkom nevychladol z pálivého slnka a teraz ju pálil na chodidlách. Mala pocit, že beží už večnosť, nohy ju boleli a v boku ju pichala ostrá bolesť, no nezastavila. Bola rozhodnutá ísť... nech to stojí čokoľvek. Už bolo vidno slnko, keď vyšla na veľkú dunu. Naskytol sa jej pohľad, na ktorý nebola zvyknutá. Pred ňou sa rozprestieralo veľké mesto, obohnané vysokým múrom, prerušovaný iba na niekoľkých miestach bránami. Nikdy taký kolos nevidela. Toto má byť jej život? Áno, tu nájde svoj osud, tu sa naplní. Keď prišla k bránam, strhla sa, pretože na ňu niekto zavolal.

„Hej, ty! Čo tu robíš, tu sa nesmieš len tak...“

Zastal a hľadel na ňu, na jej roztrhané šaty a pripásaný úzky meč.

„Ty si ušla...okamžite sa vráť ku svojmu pánovi! A nech už ťa nikdy nevidím kradnúť!“

Zdrapil ju za rameno a vliekol ju ku bránam.

„Ja som nikomu neušla!“

Nerozumel jej. Ale nepustil by ju, ani keby hovorila jeho rečou, neveril by jej.

„Poď, divoška! Dnes je tvoj šťastný deň, v púšti by ťa zabilo.“

Ale prečo ona jemu rozumie?

„Ak ťa dajú do žalára, nesťažuj sa, to ti dobre radím, zbičujú ťa ako psa.“

Ona mala naozaj šťastie, pretože bol milý, jeden z mála. Vliekol ju cez mesto ku nejakému malému domu. Keď vošli, ovanula ich vôňa pečeného mäsa.

„Ach, čo by som ja dal za trochu mäsa...“

Vošli do izby na konci chodby a ocitli sa v priestrannej kuchyni.

„Kde máj pána?“

Spýtal sa vojak mladého dievčaťa pri peci. Dievča ukázalo na postranné dvere a oni vošli. Bola to tá najhonosnejšia izba, v akej boli, honosnejšia ako chodba so sochami alebo kuchyňa, kde sa všetko lesklo. Táto izba bola preplnená nábytkom a v jej strede sedel na veľkej stoličke tučný muž.

„Pane, prepáčte, že vás ruším, ale našiel som pri bránach púnku s mečom, zrejme ho ukradla.“

„Ach, dobre, a povedala koho je?“

„Zrejme našou rečou nehovorí, pane.“

„Tak je to divoška, všetci majú svojich otrokov učiť našu reč. Iba ten Oromis im všetko prepáči...daj mu ju, alebo radšej predaj. Ak ju nebude chcieť, predaj ju komukoľvek. Alebo ju zabi. Aspoň nebude robiť problémy."

Žádné komentáře
 
Na treťom straší skupinka upírých netopierov, tak pozor, bola by vás decká škoda... odstránim ich hneď, ako budem mať po ruke nejaké arašidy... viete, že netopiere zbožňujú arašidy? Och, a nechcem vás strašiť, ale existuje jedno indivídium, koré nám za splnu kradne ohnivé kurčatá, takže nech je to už hocičo, je to hladné. Nechcem vás teda vidieť v Zakázanom lese!